EMo

Nehoda

Stalo sa to v utorok,pamatam si to ako keby to bolo dnes.Stala som vonku s kamartmi rozpravali sme sa,smiali sme sa,ked zrazu pribehla moja najlepsia kamaratka s plaocm zo slazami v ociach.objala ma a stale opakovala tu istu vetu,to nieje mozne nieeeeeeeee.pytala som sa jej co sa stalo no ona mi neodpovedala.zrazu som pocula hukat sanitku,a tak som sa jej vytrhla z narucia a utekala som za sanitkou,ked prisiel kumne tvoj dobry priatel chytil ma a povedal mi aby som tam radsej nesla,ze sa tam stala nehoda.potom som sa opytala nateba,jemu zacali tiect slzy po lici a potom smutne povedal.neboj sa on prave teraz odiesiel a odkazal ti,ze ta ma velmi rad!ked som to pocula slzy mi padali klepala som sa od strachu,vytrhla som sa mu a utekala som k sanitke,vsetci na mna kricali s plneho hrdal nie stoj nechd tam!!!ale ja som ich nepocuvala.podisla som blizsie ked som uvidela lezat na zemi telo nevidela som mu do tvare,ale videla som jeho nohy a botasky ktore patrili tebe!rozklepala som sa este viac,rozplakala som sa.podisla som ktebe blizsie chytila som ta zodvihla som ti hlavu a hladila som ti tvoju krvavu tvar!do ucha som ti sepkala ako velmi ta MILUJEM,ked si zrazu otvoril oci rozplakal si sa a povedal si mi odpust mi!ja som plakala a hovorila ti vsetko bude fajn,sanitka je uz tu a doktori ta zachrania.potom si mi chytil ruku pohladkal si ma ponej,povedal si mi nezabudni namna nikdy,a nezabudni ani nato,ze vzdy budes dievca,ktore budem nadovsetko milovat!to boli posledne slova,ktore som pocula s tvojich ust!dala som ti pusu na peri ty si zavrel oci,vydychol si zoseba svoju dusu a odisiel si navzdy stohto sveta!ale z mojho srdca nikdy neodides.po 3 dnoch bol pohreb,bala som sa tam ist ale bola to posledna rozlucka stebou.nabrala som odvahu,vosla som dnu sadla som si do prvej rady.pri tvojej truhle stali tvoji blizky!vsetci plakali,lucili sa stebou!ja som len sedela hladila som do prazdna a palakala som.neodvzila som sa prist k tvojej truhle!az ked si kumne sadla tvoja mama a zo slzami a s velkym smutkom mi povedala aby som sla k truhle,ze by si bol rad keby som bola teraz pritebe.ja som sa postavila a prisla som k truhle.zavrela som oci a ked som ich otvorila videla som tvoje bezhibne telo ako pokojne lezi,dotkla som sa tvojej ruky pohladkala som ju.vreckoukou som si utierala slzy z mojej tvare,a tebe som utierala celo lebo ti ponom tiekla voda.bol to najhorsi pocit v mojom zivote vidiet ta tam lezat uplne bezhibneho.na tento den nezabudnem nikdy v zivote.potom nastalo to najhorsie naco som sa vobec nepripravila.vsetci sme odisli na cintorin,a teba uz davaju do jami a to bola moja smrt!rozplakala som sa,prisla som blizsie k jame a hodila som ti donej kvietok aby si namna nezabudol.potom sa vsetko skoncilo a vsetci sa pobrali na kar,ale ja som tam nesla,a preto sa namna nehnevaj ale bola som uplne nadne a tak som sla radsej domou.teraz si uz len zelam aby to bol len vsetko zly sen.aby ked pojdem von si ma cakal pred barakom s otvorenou narucou ako to bolo vzdy objal by si ma pobozkal tvojimi neznimi perami a boli by sme stastny,ze mame jeden druheho.viem,ze je to uz nemozne ale verim,ze sa stretne raz tam hore a prezijeme vsetko to,co sme teraz nemohli.viem,ze by si nebol rad keby si ma videl plakat,trapit sa.no musis mi odpustit lebo tento krat som ta sklamala.trapim den co den viac a viac,a placem kazdy den!aspom,ze si mi tu zanechal tvoju sestru,ktora ma utisuje a podoba sa nateba tak mi ta pripomina kazdy den.s tvojou sestrou sme velmi dobre kamaratky tak ako si si to vzdy zelal.aby si nezabudol poviem ti to este raz milujem taaaaa a velmiii a viem,ze ked sa este niekedy zamilujem nikdy ho nebudem lubit tak ako teba~!lebo ty si bol moja prva laska........

 

Proběh nestastnej lasky…L

Príbeh Lásky!


,,Ach bol to len sen. Opäť “povedala Kristín a smutne sa zahľadela do okna. Už dlhú domu sa jej sníva o krásnom chalanovi, ktorý ju vezme do náručia a povie ,že ju má rád. Ale to je len jej fantázia .Kristín nebola to krásne ,obľúbené dievča, ktorým by občas chcela byť. Bola vždy len šedou ,nedôležitou myškou v pozadí ,o ktorú nik nemal záujem. ,,No šup dievča! Vstávaj do nového dňa .“ Do dňa o ktorý nemala záujem, pretože sa určite nič nové a zaujímavé neudeje. Nikdy nezažila žiadne dobrodružstvo na ktoré by mohla s úsmevom na tvári spomínať. Smutne sa na seba pozrela do zrkadla .,,Nie je na mne nič čím by som zaujala chlapca. A už vôbec nie takého o ktorom sa mi každú noc sníva. Dlhé ,čierne vlasy takmer po pás ostrihané v jednej dĺžke ,okuliare ,ktoré mi vôbec nesvedčia ,nevýrazné pery ,bledá pleť.... Nemôžem sa na seba dívať“ povedala a odpochodovala so obliecť. Rýchlo zbehla po schodoch, pobozkala oca na líce a spýtala sa: ,,Majka a Tomáš sú už hore?“ V tom s veľkým krikom a smiechom dobehli do kuchyne. ,,Čo sa zase deje? Neviete sa vmestiť do kože?“ povedal otec prísne .,,Sadnite si a najedzte sa kým nepôjdete do školy.“ Obaja si na povel sadli a v tichosti jedli raňajky. Naliala som si džús prisadla si k nim a pozrela sa na otcovu smutnú tvár. Z jeho výrazu som zistila, že sa mu opäť snívalo o mame.
Mama zomrela pred troma rokmi .Mala autonehodu. Zrazilo ju auto ,keď prechádzala na prechode pre chodcov. Autu zlyhali brzdy a chlapík čo v ňom sedel od strachu ,že ju zabil utiekol. Do nemocnice ju doviezli neskoro. Toho chlapíka nikdy nenašli. Otec si to dával za vinu. Vraj keby jej nebol ráno nakázal aby mu poslala poštu, nikdy by sa to nestalo.
,,Dojedli ste?“ spýtal sa otec a zastrel ustaranú a smutnú tvár za široký úsmev. ,,Áno“ povedali Majka a Tomáš dvojhlasne .,,Tak v tom prípade môžeme vyraziť do školy.“
Majka celú cestu do školy spievala pesničku .Keď otec konečne zastavil, nezbedníci vybehli von z auta a bežali za kamarátmi .
O chvíľu sme zastavili pri mojej škole a tak som pozdravila otca ,vyšla som z auta, zhlboka sa nadýchla a vošla som dnu. Cestou do triedy som sa ešte zastavila pri skrinke aby som si vzala knihy čo potrebujem na hodinu .Keď som išla do triedy vrazil do mňa nejaký chalan a zreval po mne: ,,Nezavadzaj!!! “Všetky knihy mi spadli na dlážku . V tom zazvonilo a všetci sa rozbehli do tried. Popri behu do mňa ešte pár krát vrazili a rozkopali mi knihy po celej chodbe. ,,No super.“ povedala som a začala ich zdvíhať .V tom ku mne ktosi pristúpil a pomohol mi vstať. ,,Prosím ťa nevieš ,kde je tu 3.D.? Som tu totižto nový a nevyznám sa tu.“ Pozrela som mu do tváre a nemohla som uveriť vlastným očiam .To je ON. Ten chlapec o ktorom sa mi tak dlho sníva. ,,Ja.... hm... idem do tej istej triedy môžeš ísť so mnou.“ povedala som po dobrej chvíli a ustavičnom hľadení naňho . ,,Super. Mal som strach, že to už nenájdem. Ty si môj anjel spási“ povedal a usmial sa tým najkrajší úsmevom ,aký som v živote videla. ,,Ukáž pomôžem ti s tými knihami “povedal a vzal mi ich. Bolo mi na odpadnutie!
O chvíľu sme pristúpili k triede a on mi ako pravý gentleman otvoril dvere a milo sa usmial. ,,Slečna Minárová, meškáte!“ povedala prísne učiteľka a pozrela na mňa prísnym pohľadom cez okuliare. ,,Prepáčte ja...hm.. no viete...“ ,,Asi sa zašívala s nejakým chalanom na záchode“ zahlásil niekto z triedy a všetci sa pustili do veľkého smiechu. ,,Utíšte sa“ povedala. ,,No, keďže ste to vy, pre jeden krát vám to odpustím. Sadnite si na miesto prosím!“ ochotne som poslúchla , vzala si od chlapca zo sna učebnice a už som sedela ako nevideteľná na svojom obvyklom mieste. ,,Žiaci, máte nového spolužiaka. Volá sa Sebastian a odo dnes s vami bude chodiť do triedy. Sadnite si niekam kde je voľné miesto a ak sme už konečne všetci, môžeme pokračovať .“Miesta boli voľné dve. Vedľa mňa a Karin .Samozrejme ,že si sadol vedľa nej. Karin bola najkrajšie a najnafúkanejšie dievča na škole. A bolo samozrejmé, že sa mu ihneď ponúkne a ešte samozrejmejšie bolo, že ponuku prijme .
Keď som sa vracala zo školy domov , počula som ako na mňa niekto kričí: ,,Hej ty v tých smiešnych okuliaroch .“ Tak som sa otočila a zbadala som Sebastiana ako stojí pri striebornom aute(značku neviem ,pretože sa v autách veľmi nevyznám) a máva na mňa. Keď som k nemu podišla povedal: ,,Nechceš hodiť domov? Aspoň si budeme kvit.“ ,,Fajn“ povedala som a nastúpila. Zrazu na Sebastiana niekto zakričal. No niekto. Hneď mi bolo jasné, že je to Karin. ,, Sebastian , nejdeš s nami na kokteil? Hádam sa nechceš zahadzovať s takou chuderkou ha-ha-ha-ha.“ Stlačila som kľučku na aute a vystúpila ,,Mal by si ísť s nimi ja prejdem aj pešo.“ ,,Nie povedala som ti, že ťa zveziem domov, tak to aj urobím“ povedal a gestom mi naznačil aby som si opäť sadla. ,,Fajn, ale nemusíš to odmietnuť len pretože si mi to sľúbil .To je v poriadku. Ak chceš môžeš ísť pokojne s nimi odviesť ma môžeš aj inokedy. ,,Len sa nevykrúcaj a sadaj. Nehnevaj sa Karin možno na budúce“ sadol si za volant a usmial sa.
Cestou sme nemali veľkú možnosť sa rozprávať, pretože som ho väčšinou upresňovala kam má ísť. Keď sme prišli až k nášmu domu vypol motor a opäť sa na mňa usmial tým božským úsmevom. ,,Tak tu bývam“ povedala som vystupujúc z auta. ,,Ďakujem za odvoz. Ahoj“ pomaly som kráčala ku dverám v tom na mňa zakričal :,,Hej .Prečo stále utekáš? Chcel som sa ťa spýtať ako sa vlastne voláš. Nemôžem ťa volať ty v tých okuliaroch.“ ,,Smiešnych“ dodala som a pozrela mu rovno do očí. ,,Prepáč ja som to tak nemyslel, len som nevedel ako sa voláš a tak ma ako jediné napadlo toto.“ ,,To je v poriadku. Som Kristín.“ povedala som usmievajúc sa naňho. ,,Ja som Seb“ ,,Sebastian ja viem .“ predbehla som ho v odpovedi. ,,Vlastne áno. Teší ma Kristín. Uvidíme sa zajtra ?Môžem ťa vziať do školy. Otec sľúbil, že mi na dva týždne požičia auto. Samozrejme ak by ti to nevadilo.“ ,,To by bolo fajn. Tak zajtra ahoj.“ ,,Ahoj“ naštartoval a odfrčal.
Do vnútra som asi prišla s dosť priblblím úsmevom, pretože sa ma otec spýtal či som vyhrala v lotérii, alebo som našla tisíc korún na ceste. S podráždenosťou som mu odpovedala či nemôžem aspoň raz prísť zo školy s dobrou náladou. Ospravedlnil sa a ja som sa odišla naďalej usmievať do svojej izby! Dva týždne ubehli ako voda a Sebastian ma každé ráno brával do školy, aj z nej. Ale stalo sa aj, že ho Karin zavolala na pizzu a tak šiel.
Na škole vyhlásili školský ples, ktorý sa mal uskutočniť o tri týždne a Sebastian sa ma spýtal, či by sme nešli spolu. Šťastím som bola celá bez seba a samozrejme som súhlasila. Povedal, že mi môže zaobstarať kozmetičku aj kaderníčku a tak som súhlasila. Sama by som sa totižto upraviť nevedela.
V pondelok ako obyčajne po mňa prišiel Sebastian do školy .Tento krát sme išli autobusom. No nevadilo mi to. Bola som zvyknutá. Chodila som ním pomerne často. ,,Kristín !Je tu Sebastian. Poď už!“ zakričal na mňa otec ráno. ,,Idem“ ponáhľala som si vziať tašku do svojej izby a o chvíľu sme už vyrážali od nás na zastávku. Všimla som si ,že Sebastian je akýsi divný. Keď som sa spýtala či sa niečo nedeje ,len mikol plecami a povedal :,,Nič sa nedeje. Čo by sa malo?“ ,ale aj tak sa mi niečo nezdalo a tak som sa spýtala ,,Ide o ten sobotňajší ples však? Ak si sa rozhodol, že tam so mnou nepôjdeš tak je to....“ skočil mi do reči tak rázne, že so mnou trhlo. ,,Keď sme dohodnutý tak spolu ideme!“ Keby sa niečo zmení asi by som ti to povedal nie?!!!“ V očiach ma pálili slzy. Nikdy ku mne taký nebol. Nevedela som ,čo si mám o tom myslieť. Bolo mi ho ľúto a zároveň som sa naňho naštvala, pretože som mu nič nespravila a on si na mne vylieval zlosť. Vládlo medzi nami trápne ticho a napätie, ktoré prerušil príchod natrieskaného autobusu. Na moje prekvapenie si sadol vedľa mňa na sedadlo. Autobus opäť naštartoval. Ja som sa otočila k oknu a smutne som sa dívala na domy ,ktoré sme míňali nevydajúc zo seba ani slovko. Videla som ako ma kútikom oka sleduje, ale nemienila som to dať nijako najavo. Jemu tiež nebolo veľmi do reči a tak som si bola istá, že sa mi ani nemieni ospravedlniť! Celú cestu až do školy sme teda obaja mlčali. Pred školou ma chytil za ruku ,,Prepáč !!“ povedal ,po dlhom mlčaní a hľadení na mňa. ,,Niečo som ti urobila ,keď si na mňa tak vyštekol? Nemyslela som to zle.“ povedala som a pri tom som sa naňho ani len nepozrela. ,,Nie ja .... asi som sa blbo vyspal. Vážne ma to mrzí! Nehneváš sa však? „ . ,,Ale nie nehnevám sa. Ideme?“ povedala som a usmiala sa naňho. Vykročila som smerom ku škole, no on ostal stáť. ,,Chcel si mi ešte niečo povedať?“ ,,Ako? N....n...n...nie“ povedal nepresvedčivo. ,,Určite?“ ,,Áno.“ dodal kráčajúc vedľa mňa. ,,Ak by si si to rozmyslel som tu. Fajn?“ prikývol a milo sa na mňa usmial. Ja som však vedela, že ničo nie je v poriadku. Tušila som, že to bude mať niečo spoločné s bálom, ale čakala som kým mi to nebude chcieť povedať sám. Na hodine matematiky mi položil na lavicu papier. Ani som ho nemusela otvárať ,pretože som hneď vedela čo v ňom bude. A však som nejaké pochybnosti mala a tak som ho rýchlo otvorila aby som sa dozvedela čo v ňom skutočne je. Stálo tam:
Kristín vieš ide o ten bál. Asi sa veľmi nahneváš keď nepôjdeme spolu však?
Mňa to veľmi mrzí, ,ale mala si pravdu. Vieš Karinin otec a môj otec sú obchodný
partneri a tak musím ísť s ňou. Vážne ma to mrzí.., Ja som nevedel ako ti to povedať.

,,Fajn. Ved čo si aj čakala.“ povedala som si v duchu .Pozrela som naňho a len tak nemastno neslano som naňho kývla ,že je všetko v poriadku. Ale nebolo. Aj ,keď som tušila, že sa to stane bola som predsa len prekvapená a naštvaná. Po škole som nešla na autobus, ale pešo aby som sa vyhla trápnej situácii. Takto som to robila po zbytok týždňa. Keď u nás v sobotu niekto zaklopal ,bola som dosť prekvapená ,pretože sa to často nestávalo. Sebastian ma vozil zo školy a do školy. Nikdy medzi dňom u nás nebol. Keď ma niekam pozval ,vždy to bolo ihneď po škole. Keď som otvorila dvere stála v nich žena s úsmevom na perách a ohľaduplne upravenými vlasmi .,,Dobrý deň! Ja som Vanesa. Vaša kaderníčka. Budem vás česať na dnešný bál. Kozmetička by tu mala byť o chvíľu.“ hneď ako to dopovedala na príjazdovej ceste zastalo auto a vystúpila z neho krásna blondína .,,Vidíte už je aj tu.“ ,,Zdravím! Prepáčte, že meškám ,ale dnes nič nestíham! Ja som Tiffany.“ Povedala so smiešnym výrazom tváre. ,,No... ja nechcem byť nezdvorilá , ale to tu budeme len tak stáť predo dverami? Nepozvete nás dnu? Alebo vás budeme upravovať tu?“ ,,Ja sa ospravedlňujem. Prepáčte. Ja som trošku zaskočená, pretože som nerátala s tým ,že prídete .“ povedala som ospravedlňujúco gestikulujúc rukami aby išli dnu. ,,Nám povedali, že nás budete čakať. Či nie? Mne sa zdá, že áno. Však Vanesa? „ ,,Áno , áno „ prisvedčila jej brunetka. ,,No šup ,šup nech vás stihneme upraviť .“zvolali obe. Ani som nestihla nič dodať a už sa mi jedna starala o vlasy a druhá o nechty .Keď Tiffany skončila s nechtami milo sa ma spýtala :,, A môžem vedieť akej farby a v akom štýle budú šaty?“ ,,Viete ja som ani nemala ísť, pretože Sebastian ide s iným dievčaťom z našej školy a ja som sa rozhodla neísť. A ani nemám šaty ,pretože mi ich mal poslať a určite to neurobil. A na druhej strane nemám priateľa.“ hneď ako som to dopovedala zazvonil zvonček pri dverách a otec o chvíľu prišiel s veľkým balíčkom. Otvorila som ho a zočila nádherné krémové ,kamienkami vykladané šaty. ,,Tak a teraz idete! Máte šaty a ja mám brata, ktorý vám bude robiť spoločnosť. A nechcem nič počuť!“ rozkázala blondínka! Dlho netrvalo a obdivovala som sa v zrkadle . Musela som priznať, že som bola naozaj krásna. S mojimi teraz už kamarátkami som sa rozlúčila a asi o hodinu opäť niekto zaklopal. Pri dverách stál pekne upravený fešák s malou kytičkou ktorá mi ladila so šatami . ,,Ja som Alex. Som Tiffanin brat a budem ťa sprevádzať na bále. Samozrejme ak budeš súhlasiť. Ak nie bude to v poriadku. Sestra mi vravela, že ťa upravili a navliekli do šiat bez toho aby si s tým súhlasila.“ po dlhšej odmlke opäť pokračoval: ,,Si vážne krásna. Ale chybička sa vlúdila. Taktiež vravela, že si si nechcela zložiť okuliare aj ,keď bez nich vidíš dobre.... Môžem?!“ jemne sa mi dotkol tváre skladajúc mi ich z očí. ,,Dokonalé“ dodal a obdivujúco si ma premeral. ,,Fajn tak môžeme ísť „ povedala som napokon a pobozkala otca i súrodencov, ktorý pribehli a nenápadne nás sledovali. ,,Zabav sa srdiečko. Si naozaj krásna.“ povedal otec. Usmiala som sa a pomaly vyšla z domu cupkajúc popri Alexovi. Keď sme dorazili , spočinuli na nás všetky oči. A Dj do mikrofónu zahlásil: ,, Žeby dorazila šľachta?“ druhý ho v mienke poopravil ..,,Tak toto je ozajstná popoluška!“ O chvíľu sa už všetci venovali tomu čo sa mali. Netrvalo dlho a zočila som Karin v objatí s najväčším playboyom školy. ,,On mi klamal“ pomyslela som si. ,,Sebastian ma klamal aby sa tu za mňa nemusel hanbiť. To je neuveriteľné. A ja som mu verila. Ale týmto mi večer neskazí. Dnešným večerom ho nenávidím!“ zamračila som sa a Alex sa spýtal čo sa deje keď sa naňho tak škaredo pozerám. ,,Prepáč, len som......nič .Prepáč už nebudem.“ usmiala som sa a po celý zvyšok večera som sa naňho už len usmievala . Z bálu sme sa vrátili niečo pred polnocou, pretože som bola už hrozne unavená. Keď ma odprevádzal ku dverám nežne sa mi zahľadel do očí a pobozkal ma. Bol to krásny ,zmysluplný bozk ,ale srdce mi zovrelo ,pretože som si uvedomila ,že milujem Sebastiana. Chvíľu sme sa ešte rozprávali ,potom ma Alex znovu pobozkal na dobrú noc a odišiel.
Skoro ráno neprestajne zvonil telefón .Uvedomila som si, že všetci budú asi v kostole a tak som ho lenivo zodvihla. ,,Prosím“ povedala som ospalo. V telefóne sa ozval roztrasený hlas akejsi ženy ,ktorá mi povedala, že Sebastian zomrel a požiadal ju, že keď sa to stane aby mi zavolala. ,,Prosím??!!!“ zvolala som neveriaco. ,,To nemôže byť možné! Ved bol v poriadku. Bol zdravý ako repa ako mohol len tak z ničoho nič zomrieť!!!“ ,,Sebastian bol už veľmi dlhú dobu vážne chorý .Vravel, že to viete. Ja som vám len chcela povedať, že v stredu bude pohreb, na miestnom cintoríne. Budem musieť končiť. Dovidenia.“
Celé dni som preplakala a nespala. Nemohla som tomu uveriť. Ako môže byť mŕtvy! To jednoducho nemôže byť pravda.
Na pohrebe bolo veľmi veľa ľudí. Boli tam asi všetky detská zo školy. Keď skončil podišla ku mne nejaká žena a podala mi list. ,,To je pre vás.“ Rýchlo som ho otvorila a začítala sa:
Milá Kristín!
Keď budeš tento list čítať už tu nebudem. Je mi ľúto, že som ti o svojej chorobe nepovedal, ale jednoducho som nevedel ako. Nechcel som aby si ma ľutovala. Choroba na mne nebola poznať ,pretože ma každé ráno upravovali rôzny maskéri. Mrzí ma aj to, že som nemohol s tebou ísť na ples a taktiež, že som ti klamal. Nemohol som ísť, pretože mi to lekár zakázal. Vraj by som sa tam nedožil ďalšieho dňa. Nechcel som aby si ma videla umierať ,tak som to neriskoval. Ak bude list nečitateľný prepáč, ale píšem ho v čase plesu ,keď tuším, že už príde tá osudová chvíľa. Vraj si bola krásna! Rád by som ťa videl, ale nejde to. A netráp sa, že si tam bola s niekým iným. Som rád, že si sa zabavila. Verím, že sa na vysnívané právo dostaneš.
Milujem ťa a budem sa na teba pozerať tam z hora. S láskou Sebastian.

A čo bolo potom? Veľmi dlhú dobu som sa nemohla z toho spamätať, no bol tu Alex, ktorý mi so všetkým pomáhal a podporoval ma.
Úspešne som zmaturovala, dostala sa na právo a dala sa s Alexom do kopy. Dnes ma požiadal o ruku a ja som mu povedala svoje áno. Viem ,že ma veľmi miluje a ja milujem jeho. Vždy keď zaspávam poviem Sebastianovi dobrú noc a možno sa mi to iba zdá, ale zakaždým pocítim na tvári jemný vánok a viem, že je v tú chvíľu v izbe so mnou.
Aj keď by som mala mať výčitky, že som začala mať rada niekoho iného nemám, pretože viem, že Sebastian by si to tak želal.

Som twoj anjel

anjel a ja som tvoj
chcem ťa chrániť po celý život svoj
chcem ti vravieť ničoho sa neboj
pre teba podstúpim aj nezmyselný boj.
A ak náhodou prehrám v ňom
svoje krídla ti nechám pred vchodom
aby si mohol uletieť pred každým zlom.

Ale hlavne nesmúť za mnou
veď v nebi je dostatok anjelov
čo položia za teba život svoj.

ako v srdci raneny

Srdce prebodol mu strach.
Úzkosť, smútok na perách,
bezvládne telo v kaluži krvi,
neznámo jeho dušu drví.

Odchádza pre vlastnú pýchu –
priateľ zabodol doň dýku.
Priateľ? Kedysi .
A teraz vďaka nemu leží neistý...

Stratil všetkých a všetko,
keď sa sám obkolesil zlatou klietkou

Pohol rukou, zahmlil sa mu svet
- spomenul si : potom ako ... a možno pred
tým ako stratil rodičov zavrhol svojho anjela.
Stratená
nemá
sirota bez mena.

Jediný kto ho počúval aj bez slov
bol jeho anjel , ktorého zavrhol.
Aj napriek tomu ho strážil sedem dní v týždni,
no myšlienky „vďaky“ , ktoré cítil anjel v srdci boli: Zmizni!

A teraz o odpustenie nemý chlapec prosí,
zatracuje nenávisť, čo v sebe dlhé roky nosil.
Hľadá tú najkrajšiu hviezdu na nebi,
v ktorej určite spí jeho anjel – v srdci ranený.

P

rosim odpust

rozumiem tvojmu výkriku
máš právo hnevať sa
ukáž prstom, bodni
prevráť dušu moju
i krvavé srdce roztrhaj
zaslúžim si to a tisíckrát viac

viem to
zbabelo zničil som všetko
ja som ten vrah čo pretrhol náš sen

bál som sa o nás
že stratím ťa v diali
a moje srdce umrie zármutkom
no stal sa opak pravý
a moje srdce neprasklo
i keď tisíci raz pre to trpelo
stal sa zázrak pravý
avšak veľmi, veľmi neskoro

pošlapaná láska
v bolesti zbabelej zrady
zničila ti snenie naveky
vyplakané oči stratili svoj lesk
a ty si v duši zomrela

tisíc ráz som sa snažil
napraviť všetko ako bolo pred tým
no všetko sa tým zhoršilo
stratil som v prosbách
seba i súdnosť
v očiach tvojich som padol až na dno
zostala ti len nenávisť
a mne náhrobný kameň našej lásky

Cakanie na smrt

Vyhrniem si rukav na lavej ruke,

zatvorim sa do izby uplne sama,

cez zapästie bezvahavym rezom ziletky

vykupi ma z trapenia jedina rana.

Krvy kvapka pomaly na koberec izby,

zanechava na nom cervene flaky,

ja nahlas dycham,tesim sa na smrt,

ked moj zly zivot opustia temne mraky.

Tesim sa na svet.ktory ma caka,

nebojim sa smrti,necitim strach,

pri nohach vznika mi krvava mlaka,

bolest co ma dusi meni sa v prach.

Po chvili iba privriem oci,

moj strasny zivot prekryva tma,

nestihlo mi stastie do zivota vkrocit,

upadam navzdy do vecneho sna.

Raz to pride

Pokosené pole, pozbierané plody,
rozpálený oheň, vypustené vody,
vysušené stromy, vylúpené hniezda,
zdola nahor letí padajúca hviezda.

Omeškaný hovor čaká čierna skrinka,
na pohrebisku živých potichu si spinká,
prázdne cely plné opustených duší,
zbytky našej viery zakopané v buši.

Nemý výkrik huči, vzniká v tmavom dave,
rozbúrené more v požehnanom stave,
pozerám sa do tmy a v ďiaľke vidím svetlo,
za oranžové zore rýchlo stúplo - kleslo.

Cez sklené oči vidno až do srdca,
srdce j e chladné na tele skryté,
v kolíske dieťa v pamäti vryté,
čaká ho láska či čaká ho život?

Odpovede sú jasné na, na otázky krásne,
načo písať básne, keď je to také strašné,
vraj! No nie je nik taký, čo rečie čo je,
keď telo a duša sa rozdelia v dvoje,
či príde pokoj a či príde smršť,
keď nastane tá čierno - svetlá chvíľka...SMRŤ!

Strach

Žijem život plný temných síl,
plný smútku, utrpenia,
krutý akord ma zahlušil,
a spať mi už vôbec nedá.
Bojím sa nového rána,
čo mi zasa prinesie,
či len ďalšie slzy a žiaľ,
alebo radosť prekvitne.
Mám strach už zo všetkého,
že ma to zas kruto zraní,
žiaru svetla tlmí temný,
pocit strašný, nepoznaný.
Mám strach pozrieť na oblohu,
lebo je tak veľmi čistá,
myšlienky mi zabraňujú,
z môjho hriechu očistiť sa.
Bojím sa aj temnej sily,
že ma opäť pohltí,
a ja budem ničiť víly,
a osud ma kruto zarmúti.
Prečo je láska vždy tak krutá,
ako tá najväčšia harpia?
Prečo sa tu stále krútia
tie výčitky zabitia,
mojej duše tým zlým citom,
vôbec neopetovaným,
mám strach z nového dňa,
a pocit nepoznaný,
že ma utrpenie pohltí
a ja budem žialiť, plakať,
že sa už zas nedokážem
na vlastné nohy stavať.
Strach je pocit nemilostný,
plný rôznych nástrah zlých,
no ja si len v duchu vravím:
Miluj, ľúb a navždy ži!!!!

POlnocne spomienky..

Skrytý život, navonok nenávisť sa tvári,
na očiach a na duši vrásky spraví,
výbuch

sopky Tvoje oči zničí,
mŕtvy kvet už nevyklíči.

Na srdci napísaná krvavá čiara,
čo nechce zmiznúť, páliaca žiara,
tá čiara je on, Tvoja láska k nemu,
snažís sa ju vygumovať, no nemá to cenu.

A tak skúšaš užívať čaro točiacej sa hlavy,
chvíľkový zázrak napokon bolesť pripraví,
mrazivý chlad z horúceho pekla
vychádza z neho na svetlo svetla.

Myšlienky v hlave vedú zúrivý boj,
prečo ja? Prečo ja? A prečo zrovna on?
Prečo vždy srdce zvíťazí nad hlavou,
horúce city nad myšlienkou zdravou.

Pomyslenie na koniec prináša Ti pokoj,
našťastie Ťa ešte dokážem zahnať bokom,
vytrhnem si srdce, zabijem si city pre Teba,
nech mám chladnú hlavu, keď budem Tvoja potreba.

Nech ma to stojí život, nech rúti sa pohrebák,
spokojný odídem, keď ma nebude treba,
keď budeš šťastná bez mojej pomoci,
zhora budem nad Tebou bdieť cez dni aj cez noci.

Zatiaľ som tu a robím to čo sa dá,
keď nevládzeš žiť, tak snažím sa pomáhať,
ak by to pomohlo šiel by som smrť pohľadať,
ak by som Ťa potom videl vzpriamenú stáť.

Pred očami sa mi rozbíjaš na kúsky, neznášam bezmocnosť,
niekedy nestíham pribehnúť Ti na pomoc,
najšťastnejší budem, keď nebudem mať dôvod Ti už pomáhať,
a Ty budeš na tvári šťastný úsmev mať.

Trpezlivo čakám kým ten čas príde
a potom sa stratím a do zabudnutia odídem,
navždy...
Kiežby si nikdy nepotrebovala anjela,
čo Ťa stráži a dáva pozor na Teba,
kiežby...

Slnecni anjely

Slnečným lúčom prichádzajú anjeli,
prichádzajú sem na zem.
Hovoria hlasom svetla,
hovoria prečo prišli práve sem.

Bolo to ich vlastné rozhodnutie,
mali vo vreckách ťažké slzy.
Obloha prežíva pomarančové prebodnutie,
myšlienkami rozbitým sklom.

Ich krv stekala po kmeni stromov,
dlane mi zakrývali čiernu myseľ,
smutnú ako dážď počas pohrebov.
Smiech žijúci mimo tela.

Škrípanie zubov sa mení na uspávanku,
slzy na rajský lieh.
Dotyky poskladané z vánku,
strážia slová slnečnej búrky.

Co cisis??

Neviem ako Ďalej. Čo cítiť?
Rozpadávam sa z vlastných myšlienok,
ktoré ma bodajú ako tisíce včiel
sadajúcich na krehké telo,
ktoré túži len splniť si svoj sen.

Jediný sen. Jeden jediný,
a predsa ďaleko ako padajúce hviezdy z oblohy,
tak nesplniteľne čarovný
ako ku večnej bráne kamenné schody.

Ten sen, sama neviem o čom je,
je len túžbou, no reálnou
akože nájdete vesmírny prach
pokrývajúci lupienky záhonov.



Všetko na svete má svoj pôvod,
svoju príčinu dobra aj zla,
nič medzi nebom a zemou
bez ohlasu nezhorí do tla.

Na všetko príde správny čas,
na všetko a na nič zároveň.
Aj slza stekajúca po tvári
má svoj starý koreň.

Má svoj pôvod, má rodokmeň
siahajúci do minulosti dávnejšej ako
horiace Tatry padajúcich stromov,
no má koreň nie dávnejší ako
pohrebisko starých časov.



Všetko má svoj pôvod,
či je to duša, slza, sen.
A jediné čo ma drží pri živote
je viera, že nadíde deň,
kedy sa všetko skončí.

Zhoria korene pôvodu zla,
skončia sa záplavy myšlienok.
Odletia tisíce včiel
a stekajúcu slzu jemne osuší nový vánok.

...a nadíde nový čas...

Dusa..

Netuším prečo, netuším dôvod.
To čo si spravil bol krutý podvod.
Chcela som pohľad, chcela som pravdu,
Ty si si zaslúžil jedine hanbu!

Klamať mi priamo do očí,
Že keď ma vidíš, svet sa ti zatočí.
Každé slovo dušu mi hladilo,
No ty si to nemyslel pravdivo.

Bol si sen, teraz si len nočná mora,
Úbohá spomienka, ktorá
Si nezaslúži živiť ju túžbou.
Môže sa vykúpiť jedine službou.

A to, že zmizne z môjho vnútra,
Vytratí sa minulosť bolestná a smutná.
Odíde a už sa nikdy nevráti.
Svojou podlosťou sama seba zatratí.

Nekonečné zlo iba mávne rukou,
Nad tou dušou plnou podlých skutkov.
„Načo by sme ju mali súdiť?
Aj tak bude vo večných temnotách blúdiť!“

Iná budúcnosť jej nieje súdená.
Tá podlá duša zblúdená.
Prečo jej nenávisť život pohltila?
Sama si za to môže, ona to zavinila.

A teraz to aj tak vyzerá,.
Že Pán Boh z neba pozerá
A plače pri pohľade na ňu,
Na tú dušu krivdy plnú, samú.

Nemá nikoho o koho by sa oprela,
Žiadny šťastný život,kam by sa ešte votrela.
Neskoro zistila, že lásku si treba vážiť,
Bohatstvo života nadovšetko strážiť.

Keď svojou zlobou všetko stratila,
Spomienka sa ku nej vrátila.
Ukázala jej cestu, ktorou kedysi mala ísť
A nie vybrať si bezmocne padajúci list.

List, ktorý korunu stromu opustil.
Aj keď strom mu už odpustil
Nie je cesty späť!
To jediná pravá odpoveď.

No teraz už len plače bezmocne,
Že skončila vo vlastnom otroctve.
Po tvári kotúľa sa slza,
Už úbohá a nie ako kedysi-zlostná a drzá.

Klamlivé úsmevy z tváre pominuli.
Reťaze beznádeje skrúšenú dušu ovinuli.
Ich sile sa nedokáže anilen vzoprieť
A nemá inú dušu, o ktorú by sa mohla oprieť.

Nikto sa nedokáže osudu brániť,
No oná nemá nikoho, kto by ju chcel chrániť
A za jej pravdou v presvedčení stáť,
Nemá nikoho, kto by ju mal rád.

Utrpenie musí znášať sama a jediná,
Nepodporí ju žiadna duša nevinná.
Neexistuje nik, komu by chýbala
A tak iba premýšľa čo spravila a čo spraviť nemala.

V spomienkach napráva celý život, všetky činy.
Až teraz vidí koľkej sa dopustila viny
A čuduje sa, že ostatní ju nezatratili už skôr,
Veď bola ako nekonečný nákazlivý mor.

Keď sa snažili podať jej pomocnú ruku
Opäť siahla po nenávistnom rúchu
A svoje chyby si nikdy nepripustila:
„To je môj život!to je správne!“ stále tvrdila.

Stále a dookola až do týchto chvílí
Až teraz zistila ako sa celý život mýli,
Že pravdu málokedy mala
A teraz tu sedí bezmocná a sama.

Svedomie jej nedá pokoj,
Zlom koľko premárnila rokov.
Koľkí ľudia ju nadovšetko radi mali,
Koľkí ju bezhranične milovali,

No ona dala prednosť jedinej duši,
V ktorej blízkosti jej srdce búši.
Kôli neopätovanej láske zatratila celý svet,
Horkú chuť pre ňu mal aj sladučký med.

A preto začala všetkým ľuďom škodiť,
Rozhodla sa so zlobou svetom chodiť,
Kôli jednej duši všetkých nenávidieť.
Pomocnú ruku nechcela ani vidieť.

Strpenia s ňou mali mnoho ostatní,
No keď videli nedobytný drôt ostnatý,
Zlo kypiace v jej pohľade,
Pochopili, že ona bude ďalšia na rade.

V nekonečnom rade zatratených duší,
Kde prosebný plač dolieha do uší.
Že bude ďalšia topiaca sa v temnotách minulosti,
Kde spomienky jej budú stvárňovať nevítaných hostí.

Musí celý svoj zatratený život prežiť dookola,
Kým si uvedomí, že sto ráz horšia bola.
To čomu ona hovorila dobro,
Bolo iba klamstvo a bezhraničná podlosť.

Skôr mala oči otvoriť,
O svojich chybách s pokorou hovoriť,
Túžiť dosiahnuť cieľ dobra,
Kde dokáže milovať aj nenávistná kobra.

Nesedela by tu teraz opretá o stenu chladnú,
Nehľadela by v zrkadle na svoju tvár zradnú,
Radosť a život by mala,
Lásku by si plnými dúškami užívala.

No ona tu sedí spútaná a premýšľa,
Keby čas sa vrátil, ktoru cestou by išla.
Isto nie tou, po ktorej ona kráčala.
Tou, kde nohy v krvi zmáčala.

Tú druhú by si isto vybrala,
Ktovie čo by ju čakalo, aký život by mala.
No určite nie taký strašný, akým žije teraz.
Tá myšlienka ju napadla už neraz.

Je to iba myšlienka, to už nieje reálne,
Bohužiaľ aj toto dušu občas napadne,
A opäť ponorí sa do prenikavého ticha,
Kde potichučky smutne vzlyká...

Hrobové ticho pretne náhly smiech.
To sa duši smeje hriech.
Smiech hriechu podlý a strašný,
Po utrpení túži, je lačný.

Vysmieva sa bezohľadne duši:
„Nechceš si to ešte raz skúsiť?“
Skrúšená duša bezmocná, zakrýva si uši:
„Nie! Nechaj! Nechcem si to skúsiť!“


Už nikdy by to isté nespravila.
Vie, že radšej by svoj život zatratila
Než poddať sa znova nenávisti
A svoj život vložiť do rúk závisti.

Vie, že to nikdy neskúsi.
Aj tak sa jej život už zhnusil.
Zvráskavené čelo, pohľady do neznáma.
V živote i v smrti sama.

Svojou vinou si odcudzila svet,
Odkvitol šťastného života kvet.
Neľudské oči, nevládne pery.
Chce dožiť posledné chvíle v mieri.

Túži po odpustení tých, ktorým ublížila.
V posledných okamihoch je navonok i v srdci milá,
Tým však nepresvedčí žiadne duše ani z ďaleka.
Ľútosť nad hriechmi je nepochopiteľná pre človeka.

A tak duša osamelo so svetom sa lúči,
Opovrhnutie ostatných ju nenávratne mučí.
Netúži po tom, na okolie sa dívať,
Zahĺbi sa do seba a o šťastí len sníva.

Odchádza so slzami v očiach,
Plače a túla sa myšlienkami po premárnených nociach.
Chce zmeniť každý čin, každučké slovo.
„Keby vtedy...keby tak to bolo...“

No neskoro je smútiť nad rozliatym mliekom,
Neskoro v mysli blúdiť vysneným svetom.
Posledná túžba, posledný vzlyk,
Pri duši neostal nik.

Opovrhla svojím vlastným bytím,
No podeliť sa o to nemôže s nikým.
Už netuší, čo sa vôkol deje,
Zavrela oči, lúči sa, svoj život posledný raz kleje.

Preháňa sa vôkol zakvitnutej aleje zázračnej,
Studničky nekonečného šťastia, vody priezračnej.
Nemôže sa však laśky napojiť, nezastavia sa jej kroky,
Nekonečnú dobrotu nezaslúžia si premárnené roky.


A opäť je osud pre dušu tyranom
Pri východe Slnka nádhernom.
Svoje chyby cíti zas a dookola
Už vie, čo je pykať za to aká bola.

Túži po láske, po prenikavých lúčoch Slnka,
Počuť ešte raz ako potok žblnká...
To jej však žiadne duše nedoprajú,
Rozsudkom je pekelný život vzďaľujúci sa raju.

Cesta skončila.Túži sa vrátiť, no stojí pred pekelnou bránou,
Kde diabol mučí vinných krvavo-bolestivou ranou.
Prenikavé kvílenie zahltilo ticho napätia,
Duša chtiac-nechtiac musí vstúpiť do pekla.

Prvý krok cez prah mučivého nekonečna,
Pri druhom uvedomuje si, že ju čaká cesta večná,
Cestu pekiel spečatí krok tretí.
Jediným lúčom každý plameň vôkol svieti.

Atmosféra tajomná a tmavá,
Lúč s tieňom po stenách sa hráva.
Po bledých chladných stenách,
Kde vpísané sú všetky odsúdené mená.

A brko položené v kalamári mučivej krvi,
Na stole sa nedočkavo mrví.
Vie, že prišla ďalšia duša,
Ktorú diabol skúšal

A prehrala boj živých.
V lesklých očiach sivých
A utrápenom pohľade
Čítateľná otázka: Cesta späť je kde?

Tá však zmizla s minulosťou, stratila sa,
Teraz je tu iba pred ňou odsúdenia trasa.
Každučky krok dolieha stokrát do jej uší,
Pri každom vystrelí do nej tisíce kuší.

Každý krok je bolesť v diaľ,
Pri každom rozlieva sa kalamár
A do kaluží krvi stúpa.
Aká len bola naivná a hlúpa.

Kvapôčky krvi stekajú po jej nohách bosých,
Sťa by po stonke kvetu kvapôčky rosy.
Pri každom kroku cíti bolesť a plač svedomia,
Svojich chýb je si vedomá.

No je pred ňou ešte veľa krokov do záhuby,
Celý život obrátený naruby.
Namiesto prechádzky ružovým sadom,
Boj osudu s vražedným neľútostným hadom.

Lúč plameňa zažiaril priamo do jej očí.
Satanovi stojí zoči-voči.
V skutočnosti ako v knihách vôbec nieje,
Je to plameň, horiaca duša, ktorá sa ti smeje.

Vysmieva sa tvojím chybám, úbohým hriechom,
No dávno, dávno pred dávnovekom
Aj Diabol bol duša oslobodenia,
Avšak zahlušil hlas svojho svedomia.

Bola prvá, ktorá vybočila z radu,
A preto ju Pán zahnal do plameňov sadu,
Kde má teraz vládu nekonečna
A dokiaľ zlé duše nevyhynú, bude večná.

No teraz na kolenách pred Satanom duša vzlyká,
Osudové chvíľky neľútostného ticha
Pretínajú úprimné pokory slzy
Padajúce na zem plnú hriešnej krvi.

Vzlyká, prosí o slobodu plačúca duša zronená.
Pred Satanom padá na kolená,
Aby zmazal hriechy z jej knihy zivota.
No v Satanovom srdci nesídli milota.

Prezrel si skrúšenú dušu pohľadom plameňa,
Sadol si na mrazivý trón z kameňa,
Zodvihol ruku a riekol:
„Hriešnica!Vlásdnem tu už od dávnych vekov,

pokúšalsom mnoho duší
a ty, ako všetci ostatní, chcela si to skúsiť.
Svoju túžbu si neovládla,
Miesto toho ešte hlbšie do priepasti spadla!

Mňa to samozrejme teší, keď ďalšia duša nenávratne zhreší!“
Prenikavý smiech stenami smrti otriasol.
Satan vzal presýpacie hodiny a nimi zatriasol.

Zrniečka osudu sa razom vytratili:
„Aby sa navrátili
a ty mohla žiť, kým nepresypú sa hodiny,
musíš v pekle nájsť všetkých zo svojej rodiny!“

Pomedzi chladnými stenami
A krvou vpísanými hriešnymi menami,
Doviedol ju k dverám, ktoré kľučku nemali.
„Duše, ktoré s osudom sa zahrali“

Riekol hlas, ktorý nemal svoje vlastné telo.
„No tak hriešnica, smelo!“
Irónia v Satanovom hlase
Rúcala vysnený chodník ku spáse.

Rúca sa. No kým aspoň jeden kameň bude stáť,
Vieru a odhodlanie duša bude mať.
Diabol nemá srdce ani svedomie,
Preto ubližuje duši vedome.

Myšlienky prerušilo kvílenie dverí
A duša chce tam vstúpiť v mieri.
Odhodlanie a vieru odsúdeným dodať.
Pomocnú ruku úprimne podať.

Pomôcť im, pretože sama vie, aké je to ťažké
Prehrať boj života a naveky sa vzdialiť láske.
Dvere sa otvorili dokorán,
No v rozľahlej sále bola iba tma.

Nechápavým pohľadom skúmala dvere,
Nekonečným krokom prekročila prah vo viere,
Že je to úbohý žart Satana.
No objavil sa strážnik, v ruke katana,

Zlomyseľný úsmev na jeho tvári zažiaril,
Kývol hlavou, tmavý plameň sálu rozžiaril.
Na stenách rady bezmocne visiacich tiel,
Ktoré boli obeťami osudových hier.

Avšak v sále nie je nik.
V tom sa ozve tichulinký vzlyk:
„Tajomná miestnosť je prikrytá mystickým rúchom,
nepozeraj očami, rozhliadni sa
duchom

Tmavý strop a vlhký ťažký vzduch,
No v miestnosti vládne ruch.
Kvapky stekajúce po obrysoch stien,
Zahaľujúce iniciály jednotlivých mien

Do tehál vyrytých písmom šarlátovým
Aj po stáročiach ako novým.
Iba jedno miesto na stene je prázdne,
Odpoveď však v budúcnosti viazne.

A duša omráčene stojí, rozhliada sa,
V čom k nej ide odśudených masa.
Chcú ju vziať aj násilím medzi seba,
Bráni sa však, ona sa tak ľahko nedá.

Pohľadmi ju tiahnu k sebe
A Satan sa iba smeje.
Chcel vidieť ako sa duša zatvári,
No zamrzol mu úsmev na tvári.

Duša si ich pekným slovom podmanila,
A tým aspoň zatiaľ seba zachránila.
Rozpovedala im príbeh svoj.
Neľútostnú prehru, krutý boj.

Stíchla.Jedna malá dušička sedí v rohu,
Kľačí, vzlyká a modlí sa k Bohu.
Je jediná, čo stále neutíšne verí,
Že aj v pekle môže dožiť v mieri.

Diabol ju stále dával za príklad úbohosti,
Že verí v hromadu spráchnivelých kostí,
Pretože ževraj iba on
Môže rozzvoniť pohrebný zvon.

Iba on rozhoduje o osude,
Čo s dušou bude a čo nebude.

Nikto mu však neveril a odporovať sa každý bál,
Na poslušného sluhu sa samozrejme hral.
Jediná sa vzoprela Satanovej vôli,
Aj keď už bola v pekle, to všetko kôli

Presvedčeniu a viere v dobro,
Že raz porazí nenapraviteľnú podlosť.
Potom sa stratí táto krvavá aréna,
Stratia sa všetky temné chodby z kameňa.

Šarlátové písmo zmizne v priepasti minulosti,
Prítomnosti budú vládnuť najrozmanitejšie skvosty.
Je to len sen,túžba, predstava z ďaleka,
No týka sa každučkého človeka.

Satan sa k dušičke plný hnevu zohol
A bez toho aby sa akokoľvek pohol,
Život z úbohej dušičky vysal.
Sťa by najmocnejší kráľ, či cisár

Zodvihol panovačne hlavu,
Čím utíšil nekonečnú vravu,
Uprel pohľad do priehľadných duší:
„takto skončí každý, kto sa vzoprieť skúsi!“

ˇUbohá duša zronená uvedomila si vtedy,
že aj akokoľvek keby
skúšku splnila, v pekle by ostala.
Bez zrniečok osudu nieje možné aby povstala.

A tie už zmizli, to je nenávratné,
Chudinka duša na chladnú zem si kľakne,
Hlavu do svojich dlaní zaborí
A prvýkrát pociťuje silu opory.

Ostatní okolo nej súcitne stoja,
Úprimne sa o ňu boja,
Slovami ju pohladzujú nežne.
To je pre dušu výnimočné a nie bežné.

Prvýkrát pociťuje zázračný plameň lásky,
Z čela zmizli trápenia vrásky.
Už je rozhodnutá, čo sa s jej žitím stane,
Kroky ju vedú k pekelnej bráne.

Opäť prechádza celou cestou peklom,
Sprevádzaná blikajúcim šarlátovým svetlom-
-odňaté z chladného kameňa
zatratené písmená jej mena.